5. pokračovanie

Niekoľkokrát som po premietaní filmu Farby piesku povedal, že mi je veľmi ľúto, že v blízkej budúcnosti nebudem môcť Líbyu navštíviť. Počas môjho pobytu v Líbyi som navštívil niekoľko čarovných miest, na ktoré určite nezabudnem. Či to bolo rímske mesto Leptis Magna, kde na ohromnej rozlohe medzi olivovníkmi na brehu mora, nájdete zvyšky architektúry výkvetu antiky, (v meste Leptis sa narodil rímsky cisár Septimus Severus, ktorý so svojimi vojakmi ako miestodržiteľ Hornej Pannónie sa pravdepodobne dostal aj na územie dnešného Slovenska...), alebo antické mesto Sabratha, nespočetné keramické dielne v oblasti mesta Gharyan, z veľkej časti obývanom Berbermi, či opustené malebné skalnaté mestá v horách, dokonale splývajúce s krajinou, fascinujúce svojou prostou krásou ľudovej architektúry.


Leptis Magna


Tešil som sa veľmi, že sa spolu s Ľubou vydáme na púť cez Saharu za unikátnymi kresbami na skalách, roztrúsenými v piesku na úpätí pohoria Akakus. Chcel som sa zoznámiť s Tuarégmi, tajomnými obyvateľmi vyprahnutej púštnej krajiny (ich korene sú staré tisícky rokov...)

Ľuba sa inšpirovala pravekými kresbami, ktoré vznikli pred viac ako 12 tisíc rokov pred našim letopočtom. Prosté linky kombinuje s pieskom najrozmanitejších farieb. 

Skalné kresby dokumentujú, že sa tam v dávnoveku rozprestierali záhrady, ľudia sa venovali lovu, chovali hospodárske zvieratá. 
Prekvitajúca civilizácia zanikla. Žírnu pôdu nahradil piesok. Džavot detí ticho. Len púštny vietor južného cípu Sahary sa občas zdvihne a zrniečka piesku postupne zakrývajú posledné stopy po niekdajšom živote. 

Dodnes sa nepodarilo presne určiť, kedy vznikli skalné kresby a rytiny, ktorých sa podarilo zdokumentovať už takmer 1900...


MALBA LUBY


Ľuba podvedomo sa začala o tieto unikátne kresby zaujímať. Začala kresliť prvé linky, načrtla prvé postavy, luky, byvoly, akoby chcela, aby sa na tie neumelé výtvory dávnej civilizácie nikdy nezabudlo. Akoby chcela pripomínať ich tajomný koniec.

Antické mestá, kresby na skalách na úpätí pohoria Akakus, starobylé mesto Ghadames sú na zozname svetového prírodné dedičstva UNESCO. Verím, že nielen my v Európe, ale aj ľudia na celom svete, sme nestratili možnosť tieto skvosty vidieť na vlastné oči...

 



4. pokračovanie


Diváci v kinách sa ma pýtajú, či nebolo nebezpečné vydať sa do Líbye počas vojny. Pred odchodom som zisťoval všetko, čo sa mihlo o Líbyi na Al Jazeere, Al Arabiyi, v CNN. Na Ministerstve zahraničných veci v SR a v ČR som pátral po aktuálnej situácii. Raz sme cestu odložili. To vtedy, keď v Misurate rakety zapálili zásobníky s ropou. Vedeli sme, že za Misuratou v púšti boli nakladené stovky mín. Kaddáfiho vojsko, keď ustupovalo, chcelo spomaliť postup povstalcov.

Nechceli sme tam zomrieť, neplánovali sme nakrúcať boje, ale Ľubin príbeh.

Pravda, naši kamaráti povstalci nás neraz volali na frontovú líniu. Nebol problém pre nás, dostať sa blízko bojov.

Viezli sme nepriestrelné vesty a vždy sme mali satelitný telefón. Okrem možnosti komunikácie v oblasti bez signálu bežnej mobilnej siete, má aj ďalšie výhody. V Arizone v centrále satelitného operátora Iridium sa zaznamenáva každá zmena polohy GPS, v prípade nebezpečenstva je možné nájsť s veľkou presnosťou miesto posledného použitia satelitného telefónu.



Kabos_Iridium


Spravodajcovia Českej televízie mi požičali 11 kilovú nepriestrelnú vestu. Práve docestovala do Prahy z Afganistanu. Poskytli nám cenné informácie o situácii v Bengházi a o ich nebezpečnej ceste do Líbye cez Egypt.

Darina (zvukárka a strihačka filmu) a Ľuba mali dva a pol kilové balistické vesty, ktoré sa nám podarilo zaobstarať v Bratislave. Všetky vraj vydržali strely z kalašnikova. Našťastie sme nemali príležitosť to odskúšať na živo :-) 


Obliekli sme ich, keď sme o polnoci v Misurate išli do kasárni povstalcov. Stretli sme sa tam s mladými ľuďmi, ktorí založili Mediálne centrum. Na všetko, čo mali k dispozícií – mobil, fotoaparát, kameru, zaznamenávali prvé demonštrácie proti režimu a priebeh bojov o Misuratu. Ich šoty obleteli celý svet.

Mediálne centrum

Mali tam improvizované nahrávacie štúdio. Povstalec Bashir - pesničkár si odskočil z frontu, kalašnikova vymenil za gitaru a v noci nahrával pesničky pre povstalcov. Vznikla tam paródia na známy Kaddáfiho prejav Dar, dar, šara, šara, zenga, zenga (Kaddáfí sa vo svojom prejave vyhrážal, že každého povstalca nájde a zabije, či bude v „izbe, izbičke, na ulici, v uličke...)

Bashir nám zaspieval aj dojímavú pesničku o dievčatku, vedľa ktorého dopadla raketa.

Spomínam si na útržky textu: 
Dievčatko nevie zo seba ani slovo dostať. Prečo sa to stalo práve jej? Ona za nič nemôže... 
Jeho tmavé oči sa roznežnili akoby to dievčatko videl pred sebou.


Bashir

 

S mladými ľuďmi z mediálneho centra sme sa skamarátili. Videli naše prvé zostrihy, páčili sa im. Keď skončila občianska vojna (2011), rozhodli sa, že nám poskytnú svoje unikátne zábery z frontu, do nášho filmu. Tie zábery sú vykúpené krvou. Jedného ich kamaráta pri nakrúcaní zastrelili, druhému vystrelili Kaddáfiho vojaci oko. Verili a veria nám, že ich dôveru nesklameme...


Check point povstalcov





3. pokračovanie 

O niekoľko mesiacov neskôr sme Ľubu s Kirstie navštívili v poľnej nemocnici IMC pri Syrte na stanovišti Gate 50.

Kirstie práve smerovala parabolu antény na satelit, aby chytila signál pre internet a obnovili kontakt so svetom.

V malom domčeku na pobreží mora žili vo veľmi provizórnych podmienkach. Neďaleko bola improvizovaná nemocnica. V tej dobe začali stavať veľké stany pre ranených. Očakával sa veľký boj o Syrtu – Kaddáfího rodisko Civilné obyvateľstvo dostalo možnosť mesto opustiť. Matky s deťmi, starci, nemocní s najnutnejšími vecami utekali preč. V tej kolóne áut, ktorá sa kľukatila smerom ku kontrolnému stanovišťu povstalcov, jeden chlap za volantom zakričal Alah Akbar a odpálil auto aj s celou rodinou.

Na druhý deň sme nakrúcali utečencov. Veľmi sme sa k autám nepribližovali. Čo keby to niekto chcel zopakovať?

Poľná kuchyňa v nemocnici varila výborné baranie mäso s kuskusom. Nielen pre nemocnicu, ale aj pre vojakov na blízkom fronte. Povstalci nám dali najesť. Zatiaľ, čo my sme sa rozplývali chválou, dievčatá prezradili, že každý deň je jedlo takmer rovnaké. Už nevládzu to do seba dostať.

Sem-tam sa ozvali výstrely z Kalašnikova. Povstalci v areáli bývalých kasárni si krátili čakanie na boj a strieľali do mora... 


Do poľnej nemocnice Gate 50 pri Syrte, asi 10 dní potom, čo sme tam nakrúcali, doviezli raneného Kaddáfího a vrtuľníkom ho odviezli do Misuraty na jeho poslednú cestu. Kaddáfí svojim zraneniam podľahol. Povstalci oslavovali smrť diktátora. Omar Shaaban, rodák z Misuraty – muž, ktorý vypátral Kaddáfího, sa stal národným hrdinom. Nikto vtedy netušil, aký tragický koniec ho čaká...

 Ľuba s režisérom, SyrtaPovstalci, Syrta
Povstalci, Syrta02

 



2. pokračovanie

Od Ľuby som sa dozvedel, že sme nevdojak zasiahli do jej života. Vydala sa s nami loďou do Misuraty, aby priviezla na Slovensko do bezpečia dcéru Donku s malým dieťaťom. Všetky jej plány sa však dramaticky zmenili... 

Pri našej prvej ceste loďou Al Entisar sa stretla so svojou kamarátkou Kirstie, ktorá robila vtedy v humanitárnej organizácii IMC (International Medical Corps.). Po tomto stretnutí sa Ľuba rozhodla ostať v Líbyi a pomáhať raneným. Začala pracovať pre IMC. 
Organizovala moslimské ženy, aby sa zapojili do zdravotníckej pomoci. S Kirstie skúpili všetky batohy v Misurate, robili sety so zdravotníckym vybavením pre laikov a pre lekárov. Školili ženy, učili ich poskytovať 1. pomoc. 

Neskôr sa vydali spolu ku Zlitanu, ku fronte. Tam IMC zriadilo poľnú nemocnicu. Ľuba s Kirstie a s poľnou nemocnicou sa presúvali s frontou a došli až k Syrte, kde sa odohral posledný boj občianskej vojny v roku 2011.

Na fotografii je vidieť búrlivé zvítanie Kirstie (naľavo) s Ľubou. Po niekoľkých týždňoch sa náhodou stretli na lodi Al Entisar...

 Kirste a Ľuba


1. pokračovanie


Spomínam si, ako som zostal zaskočený, keď som sa dočítal, že skupinu 4 západných žurnalistov na Tripoli Street v Misurate (hlavná tepna mesta) zasiahol mínometný granát. Bolo to ešte pred našou prvou cestu do Misuraty počas vojny.

Zahynul Chris Hondros a režisér Tim Hetherington, ktorý prežil mesiace v Afganistane, kde filmovou kamerou zachytával príbehy amerických vojakov počas neľútostných bojov. Filmoví fajnšmekri si určite pamätajú na jeho silný vojnový dokument Restrepo. Získal hlavnú cenu na festivale v Sundance. Film bol nominovaný na Oskara.
Dvaja novinári boli ťažko ranení. Okamžitá operácia v misuratskej nemocnici Guy Martinovi zachránila život. 

Keď Ľuba spolu s Lekármi bez hraníc opúšťala počas bombardovania Misuratu, pomohla evakuovať Guy Martina. Jej zať Násri ho z nemocnice doviezol do prístavu a pomohol nalodiť na nórsku loď Marianne Danica, ktorá do Misuraty doviezla múku. Násriho cesta do prístavu bola veľmi dramatická. Keď sa približovala sanitka ku prístavu, začalo bombardovanie raketami Grad. Všetci v prístave riskovali svoj život...
Násri nám s úsmevom na tvári povedal, že mal veľkú radosť, že pomohol Guy Martina vrátiť jeho rodine... 

Na loď vo Valette čakali zástupcovia britskej ambasády, ktorí Guy Martina dopravili do súkromnej nemocnice. Neskôr vrtuľníkom odletel do svojho rodiska – Cornwallu a bol tam hospitalizovaný (Royal Cornwall Hospital). Dostal sa zo zranenia, zasa fotografuje, poriada workshopy, prednáša svoje zážitky z vojny.

Vo Vallette, v maltskom prístave boli reportéri maltskej televízie. Práve vďaka nim majú diváci filmu Farby piesku možnosť vidieť autentické zábery prevozu britského reportéra na Maltu. Dokonca je možné na lodi Marianne Danica na chvíľu vidieť aj Ľubu El Malaheg. Pri nosítkach s raneným Guy Martinom je sklonená Kirstie - Ľubina kamarátka, ktorá pracovala pre humanitárnu organizáciu IMC (International Medical Corps.).

S Kirstie sa Ľuba znovu stretla o niekoľko týždňov  - pri našej prvej spoločnej plavbe na Entisare. Toto stretnutie osudovo zmení Ľube plány a predsavzatia.

Tripoli Street





Kamaráti ma oslovili, aby som niečo napísal o fotografiách, ktoré zverejňujeme na Faceboooku.
Hneď potom, čo som začal uverejňovať prvé texty, vyhlásili, že je to na Facebook dlhé. Preto som za rozhodol texty presunúť na stránky filmu. Nečakajte chronológiu. Chcel by som reagovať na zaujímavé otázky divákov v kinosálach.






ÚVOD

Náš „líbyjský príbeh“ začínam fotografiou lode Al Entisar (v arabštine - víťazstvo). Dvakrát sme sa na nej plavili počas vojny z Malty do Misuraty (a späť).

Loď Al Entisar


V Líbyi počas občianskej vojny pôsobilo viac humanitárnych organizácii. Boli tam Lekári bez hraníc, americká IMC (International Medical Corps.), ale aj humanitárne organizácie, ktoré organizovali Líbyjci. Vrátili sa z rôznych kútov sveta, aby prišli pomôcť. Jedna sa volala I Go Aid. Líbyjci si prenajali rybársku loď Al Entisar a práve táto loď pravidelne niekoľko mesiacov pomáhala obkľúčenej Misurate. Viezla potraviny, lieky, zdravotnícky materiál, loďou cestovali lekári z rôznych kútov sveta, predstavitelia humanitárnych organizácii, ktorí analyzovali situáciu v krajine a organizovali pomoc v oblastiach, ktorým hrozila humanitárna katastrofa.

Loď Al Entisar 02

Loď bola niekoľkokrát ostreľovaná Kaddáfího vojakmi. Párkrát sa stalo, že musela na otvorenom mori čakať desiatky hodín, kým jej vojenské lode NATO povolili vjazd do prístavu. Trebárs, keď v mori pred prístavom sa našli námorné míny, alebo keď misuratský prístav bol bombardovaný raketami Grad...

Loď Al Entisar 03

Nikdy nezabudnem, na poslednú plavbu loďou.
Humanitárnej organizácii I Go Aid už vypršala zmluva s majiteľom lode a nevedeli sme, ako sa dostaneme domov. V tom čase sa chystala veľká bitka o Syrtu - Kaddáfího rodisko. Nad Líbyou už dlhšie bola vyhlásená bezletová zóna. Dopravné lietadlá nelietali.
Zistili sme, že jeden jediný let sa chystá z Misuraty do Bengházi. Odtiaľ sa dalo dostať do Egypta, alebo čakať na ďalší mimoriadny letecký spoj. Kým sme uvažovali, či je bezpečné letieť v blízkosti Syrty, letenky boli preč.
Alternatíva bola cesta cez Tripolis do Tuniska. Satelitným telefónom som obtelefonoval všetkých líbyjských známych, aby poradili, ako odcestovať... Jeden večer sa ozval kapitán lode Al Entisar Tarig. Entisar ide ešte raz na Maltu, môžeme sa zviesť s ním! Celí šťastní rýchlo sme si pobalili veci. Aj Ľube odľahlo, že sa to vyriešilo, chcela na Maltu s nami.

Ten deň na otvorenom mori boli 8 metrové vlny. Všetky lode sa vrátili do prístavu. Čakali sme, kým more sa trochu utíši. Nakoniec v 5 metrových vlnách sa loď prebíjala na Maltu. Cca 300 kilometrová cesta trvalo temer 23 hodín. 15 hodín loď bičovali vysoké vlny. Bol to najstrašnejší zážitok z nakrúcania. Horší, ako pobyt počas vojny v Misurate, na ktorú ešte občas dopadla nejaká raketa...

Zábery z tejto cesty sme využili v sekvencii dramatického úteku Ľuby z ostreľovaného prístavu. Ľuba vtedy odchádzala s Lekármi bez hraníc a pomohla evakuovať britského žurnalistu Guy Martina - o tom nabudúce...
(Ladislav Kaboš)

Loď Al Entisar

memory usage 346.8 kb RSS chanel