ROZHOVOR S REŽISÉROM LADISLAVOM KABOŠOM

 

Nový dokument z tvorivej dielne Ladislava Kaboša  nenechá chladným nikoho, kto si ho pozrie na filmovom plátne. Uvedomíme si rozdiel medzi spravodajstvom, ktoré nás už robí imúnnymi voči rôznym záberom z občianskej vojny v zemepisne vzdialených krajinách, či už je to v Afganistane, Sýrii alebo Iraku – a medzi  skutočnou drámou  života a smrti, o ktorej rozpráva film Farby piesku. 

Autorom, kameramanom a režisérom tohto filmu je skúsený slovenský dokumentarista Ladislav Kaboš. Nakrútil viac pozoruhodných filmov – pripomeňme si  úspešný kinematografický dokument Všetky moje deti, alebo filmy, ktoré poznáte z obrazovky RTVS: trilógiu Stratený domov, alebo z Českej televízie: Kamarátky na smrť. Igricom ocenený film Moderná architektúra na Slovensku. Je spoluzakladateľom filmovej spoločnosti MEDIA FILM, ktorá v koprodukcii so Slovenskou televíziou vyrobila aj  film Zmenil tvár Šanghaja – o architektovi Ladislavovi Hudecovi – „otcovi ázijských mrakodrapov“. Hudecov príbeh nakrúcal  v Číně, Kanadě, USA, Monaku. Za hlavnou hrdinkou filmu Farby piesku sa vydal Ladislav Kaboš do Afriky... 

Nakrúcali ste prvýkrát v Líbyi  ešte v časoch plukovníka Muamara Káddáfiho. Aká bola vtedajšia Líbya?

Najlepšie nám to pripomenú filmové zábery. Klasické billboardy, ako ich poznáme u nás, mali v roku 2006 všetky jedinú tému  „37“. Oslavovalo sa 37.výročie víťaznej revolúcie.

O piatej nás každé ráno zobudili reproduktory z minaretov, ktoré volali miestnych moslimov k rannej modlitbe. V Tripoli boli vtedy stovky mešít... my sme sa mohli pozrieť do niektorých z nich, dokonca aj do školy, kde vyučovali korán deti prisťahovalcov z rovníkovej Afriky.

Mal som pocit, ako by som sa vrátil o 30 rokov späť – akonáhle sme niekde fotografovali alebo točili, okamžite tam boli civilisti - tajní, ktorí zisťovali, čo robíme – a či máme povolenie. Samozrejme sme žiadne nemali, ale mali sme dobrého líbyjského taxikára Hasana, ktorý voľakedy pôsobil v Dubnici nad Váhou v špeciálnej výrobe (vyrábali sa tam zbrane...) a ten im vždycky povedal to, čo potrebovali počuť. Nakrúcanie bolo veľmi zložité, získať povolenie v podstate nemožné. Všade boli desiatky donášačov a tajných, bolo to oveľa drsnejšie ako voľakedy u nás. Materiál sme z Líbye museli doslova prepašovať veľmi zložitými diplomatickými cestami.

Párkrát bola Hasanova pomoc neoceniteľná. Raz na tržnici nás chceli zbaliť policajti, lebo si všimli, že nakrúcam chlapca, ktorý pomáhal otcovi pri stánku so zeleninou. Policajti nás podozrievali, že točíme film o detskej práci v Líbyi.

Inokedy sa prejavil ako bravúrny šofér. Raz na štvorprúdovke, cez trávnatý pruh, ktorý oddeľoval cestu, sa zrazu z ničoho nič v protismere objavil kamión a rútil sa krížom na nás. Hasan strhol volant, prešiel trávnatý pruh, aby sa mu vyhol. Našťastie v tom momente tam neišlo ďalšie auto, cez tu trávu sa dalo prejsť... Stuhli sme. Dodnes netušíme, prečo ten tirák sa rútil priamo na nás. Mikrospánok? Bola to náhoda?


A čím Vás vtedy Líbya oslovila?

Zdá sa nám, že Líbya má s našimi dejinami pramálo spoločného – a predsa: keď v Novom Zákone čítame, o mužovi z Kyrény, ktorý pomáhal niesť Ježišov Kríž, neuvedomíme si, že ten muž bol  Líbyjčan. Málokto  vie, že Líbya má väčší počet pamiatok chránených UNESCO-m, ako susedný Egypt so všetkými svetoznámymi pyramídami.

V roku 2006 Líbya bola natoľko uzatvorenou krajinou, že sme o nej de facto nič nevedeli. A tak, keď sa mi naskytla možnosť cestovať na mesiac do Líbye a pozrieť si slávne fénicke mesto Sabrathu alebo rímske mesto Leptis Magna, neváhal som. 

Sabratha aj Leptis Magna sú antické mestá, ktoré sa zachovali tak ako nikde inde na svete. Prečo? V Taliansku, Grécku sa mestá menili podľa potrieb ľudí, ktorí v nich po stáročia bývali, ale  Sabrathu a aj Leptis Magnu ľudia po zemetrasení opustili a postavili nové mestá o niekoľko kilometrov ďalej. Najrozsiahlejšie múzeum antiky pod otvoreným nebom – to je dnešná Leptis Magna...ale kto vie, čo z nej zostalo po občianskej vojne?

Najväčší rozkvet zažila Leptis Magna v polovici druhého storočia nášho letopočtu za vlády cisára Lucia Septima Severa. Narodil sa v Leptis, bol poslaný do Ríma na štúdiá a roku 193 sa stal cisárom.  Od 11. storočia je mesto opustené a neobývané. Postupne ho zavial piesok, všadeprítomný piesok, pod ktorým mesto zmizlo...

Ako vznikol  námet k tomuto filmu, kedy a ako ste sa s Ľubou el Malaheg zoznámili?  

S Ľubou El Malaheg ma zoznámil slovenský veľvyslanec v Líbyi pán Ján Bóry v roku 2006, keď som prvýkrát nakrúcal v Líbyi. V Tripolise, v hlavnom meste Líbye, vystavovala svoje obrazy z piesku. Vtedy ju sprevádzal jej manžel. Dodnes ľutujem, že som neprijal ich pozvanie a neprišiel ich už vtedy pozrieť do Misuraty. Ale keď vidíte človeka sršiaceho humorom, plného životnej energie, nepríde Vám na um, že o pár mesiacov ochorie a zakrátko nebude medzi nami.

Ľuba pracovala ako vedúca Ára na poliklinike v Misurate. Popritom maľovala... Inšpirovali ju prehistorické skalné kresby na juhu Sahary na úpätí pohoria Akakus. Výjavy na skalách dokladajú, že v dobe cca 12 tisíc rokov pred n.l. na tomto mieste žili ľudia, chodili na lov, boli tam záhrady, lesy... Tajomná civilizácia navždy zmizla. Nikto nevie, čo bola príčina jej zániku. Ľuba sa už niekoľkokrát chcela vydať cez púšť do Akakusu za kresbami, ktoré ju uchvátili, ale nikdy sa jej to nepodarilo.

„Maľuje“ pieskom rôznych farieb, z rôznych kútov Sahary. Na začiatku roku 2011 sa sťažovala, že nemôže kresliť, lebo jej chýba červený piesok. O dva mesiace vypukla v Líbyi občianska vojna a všade bol krvavočervený priesok...

Do Misuraty ste sa vypravili aj počas vojny... prečo ste sa rozhodli tak riskovať?

Keď sme sa lúčili s Ľubou na začiatku roku 2011 vyhlásila, že „Arabská jar“ sa celkom určite nedotkne Líbye. Kaddáfi svojou pevnou rukou Líbyu udrží. Vo februári tam prepuklo povstanie a postupne, nenápadne sa Misurata stala jedným z najväčších ohnísk vojny. Niekoľko mesiacov bola obkľúčená Kaddáfiho vojskom. Kaddáfi, aby zlomil odpor povstalcov, ktorým veľmi účinné pomáhalo bombardovanie koaličných síl v Líbyi, útočil na všetko, čo sa pohlo. Dokonca aj nemocnica sa stala terčom jeho tankov. Ľuba utiekla počas bombardovania do prístavu a pomáha evakuovať britského fotožurnalistu Guy Martina, ktorého ťažko zranila mínometná paľba na hlavnej misuratskej triede...

S Ľubou sme boli v úzkom kontakte. Nakrúcali sme ju, keď sa vrátila na Slovensko „z pekla na zemi“ a sledovali sme celý proces jej rozhodovania  a váhania, či ísť, alebo neísť spať do vojnovej Líbye, či riskovať, alebo neriskovať svoj život... Váhali sme aj my, ale nakoniec sme sa rozhodli, že ak Ľuba sa vráti do Líbye, pôjdeme s ňou. Môj syn Michael – koproducent projektu na internete objavil, že jediné spojenie Misuraty a Európy je loď Al Entisar – povstalecká loď, ktorá vozila z Malty každý týždeň do Misuraty humanitárnu pomoc. Oslovili sme pána Alaeddina Muntassera – vedúceho líbyjskej humanitárnej organizácie I Go Aid, a ten prisľúbil, že nás zoberie na loď. Od neho sme sa dozvedeli, že loď bola niekoľkokrát ostreľovaná.

Dorazili sme na Maltu a išli sme sa pozrieť na našu loď. Do podpalubia nakladali palety s  humanitárnou pomocou. Majiteľ prístavnej firmy na Malte sa nás pýtal, či skutočne chceme do Misuraty. My, že áno... „Viete, že na Misuratu dopadajú rakety?“ Pokývali sme hlavou, že vieme. „Ste blázni,“ (You are crazy!) – vyhlásil.  Na loď sme nastúpili traja: Ľuba s veľkým množstvom batožiny, Darina – zvukárka a strihačka a ja. Mal som na starosti kameru a statív... Našli sme si voľné miestečko na prove a uložili sa jeden vedľa druhého...

Na lodi vládla eufória. Alaeddin nám dal „náramky“ na ruky s povstaleckou vlajkou vo farbe zelenej, čiernej a červenej. Bola to vstupenka na loď. Zdieľali sme nadšenie povstalcov, ich túžbu po slobodnejšej krajine. Držali sme im palce. Vláda Kaddáfího vtedy trvala 42 rokov, skoro ako u nás vláda komunistov... Nikto vtedy netušil, že táto líbyjská cesta bude veľmi dlhá...

Vo filme sú aj veľmi sugestívne zábery z prvej línie... 
Pre nás nebol problém dostať sa na front. Boli sme vo veľmi úzkom kontakte s povstalcami. Nebol však účelom tejto cesty prísť o život. Hneď, ako vypuklo povstanie, skupina mladých ľudí začala nakrúcať dianie v Misurate a v blízkom okolí na všetko, čo mali po ruke. Na mobil, fotoaparát, neskôr na kamery... Zábery z Misuraty posielali do CNN, Al Arabii a do Al Jazeery, ktoré vysielali ich spoty do celého sveta, aby sa vedelo, čo sa v skutočnosti v Líbyi deje.

Začali nahrávať pesničky, ktoré satiricky reagovali na zlostné prejavy Kaddáfího. Legendárny bol jeho prejav, v ktorom vyhlásil, že povstalcov nájde a zabije, bez ohľadu na to, či budú ukrytí v izbe, v uličke, na ulici... Jeho „Dar, dar, šara, šara, zenga, zenga“ (každá izba, každá, ulica, každá mala ulička...) sa stal motívom veľmi známej revolučnej satirickej pesničky, ktorú poznala celá Misurata. Tú pesničku nahrali práve naši známi z mediálného centra a naspieval ju s gitarou povstalec Bashir, ktorý jeden večer odskočil z frontovej línie do štúdia...

Neskôr sme sa s týmito ľuďmi veľmi skamarátili a získali ich dôveru. Pochopili, že im držíme palce, cítili, že máme radi Líbyu, stretli sme tam veľa srdečných, priateľských a vzácnych ľudí... Dali nám k dispozícií celý svoj unikátny vojnový archív. Vedeli, že ho nikdy nepoužijeme v rozpore s tým, prečo vznikol, v obrovskej túžbe zmeniť túto krajinu a urobiť ju slobodnejšou...

Prvý kameraman mediálneho centra padol na fronte, ďalšiemu vystrelili oko... Zábery z tohto archívu vznikali naozaj s nasadením vlastného života.

 

Vy ste samozrejme počas vojny nakrúcali na rôznych miestach – a niektoré scény sa napokon do filmu vôbec nedostali. Mali ste možnosť navštíviť aj líbyjskú školu...

Diváci by možno očakávali, že počas občianskej vojny sú školy zatvorené, ale keď taká vojna trvá celé mesiace, tak samozrejme aj život v meste pokračuje. My sme nakrúcali v škole, kde vyučovanie pokračovalo hneď, ako sa front z Misuraty presunul smerom na Syrtu.

Škola bola na mnohých miestach rozstrieľaná protitankovými strelami.

V mnohých kabinetoch školy  boli v múroch veľké diery po nábojoch veľkej ráže. V jednom kabinete už na improvizovanom lešení niekoľko robotníkov sa pustilo do opráv. Na chodbe viala veľká povstalecká vlajka. Učiteľský zbor mal čo robiť, aby zvládol žiakov, pre ktorých nakrúcanie bolo úžasná zmena po mesiacoch strachu a úzkosti, ktoré prežili v ostreľovanej a obkľúčenej Misurate. Deti mali neprestajne potrebu agresívne kričať na kameru revolučné heslá o Misurate a ukazovať na prstoch V-éčko – znak víťazstva. V triedach v jednom rade sedeli dievčatá a v druhom rade chlapci. Všetky dievčatá mali šatky na hlavách. 

Zaujali nás tieto detské tváre – ich čistota a ušľachtilosť. Zrejme súviseli s totálnou absenciou alkoholu u ich rodičov... Za Kaddáfiho platila veľmi prísna prohibícia, za alkohol bola basa. V krajine neboli žiadne drogy, zafajčené diskotéky, takmer neexistovala prostitúcia. Celkom určite táto stránka diktatúry mala pozitívny vplyv na zdravie mladej generácie.  

Pravda, celkom určite existoval v Líbyi čierny trh, kde sa dal zohnať alkohol, ale vo veľmi obmedzenom rozsahu, lebo tresty za to boli exemplárne.

Po občianskej vojne sa vraj do krajiny doviezol nielen alkohol, ale aj drogy...

Ani na svadbe nie je možné si dať pohárik? 

Samozrejme, že nie. Svadba v Líbyi je oddelená mužská a ženská časť. Boli sme prekvapení, ako sa muži vedia sami zabaviť, aké majú tanečné nadanie.

Darina skúmala ženskú časť svadby. Tam si ženy pripravili svoj vlastný program. Deti si nacvičili choreografiu, v ktorej robili karikatúru na ženícha Mohameda - Ľubinho synovca.

Ženy, keď si vyzliekli čiernu abáju, mali pod ňou moderné európske šaty. Aj nevesta mala svadobné šaty z nejakej francúzskej kolekcie. Nesmel ju však nikto fotiť, pochádzala z  fundamentalistickej sunitskej vetvy islamu a jej rodina dodržiavala tie najprísnejšie zásady manželského obradu.

Mohamed svoju manželku pred svadbou videl iba na fotografii. Poznal jej tvár, ale netušil akú má postavu, ako je vysoká. Matka vybrala pre neho nevestu.

Ľuba nám povedala: „Úloha ženy v arabskom svete je, aby rodila čo najviac detí a dobre sa starala o domácnosť. Úloha muža je, aby sa o ňu vedel dokonale postarať.“

Je výnimočné, aby žena chodila do zamestnania, ale v Misurate a ešte viac v Tripolise to však nie je vzácnosť. Už aj v roku 2006, keď sme prvýkrát navštívili Líbyu  bolo badať, že pomaly a nezadržateľne smeruje ku všetkým „výdobytkom“ západnej civilizácie.

Film uvediete v premiére na medzinárodnom festivale Cinematik v Piešťanoch a kinodistribučná premiéra je plánovaná na 16.september v Bratislave v kine Lumiére. Budú diváci mať možnosť stretnúť sa s hlavnou hrdinkou aj osobne?

Verím, že áno. Ľuba El Malaheg prisľúbila, že na festivalovú premiéru 12.9. priletí na Slovensko, napokon v Piešťanoch sa liečili mnohí zranení Líbyjci, ktorým pomáhala. Sľúbila, že pripraví aj kolekciu obrazov, ktoré si tak diváci budú môcť prezrieť aj na vlastné oči.

Želáme filmu úspech v súťaži aj u divákov a ďakujeme za rozhovor.

 

 

memory usage 341.86 kb RSS chanel